Poznáte čerta Kolofóna? Stále to bol ten istý čert, na hlave mu rástli jeho dva rohy, namiesto jednej nohy mal kopyto a nad zadkom mu rástol chvost. Akurát brucho, to mal trošku väčšie. Trošku viac väčšie. Maškrtenie bolo stále jeho najväčšia záľubou. Jedol veľa, zo všetkého niečo. A obzvlášť, keď bol nešťastný. A v poslednom čase veru nešťastný bol.
Kolofón dávnejšie uvažoval, že skončí ako šéfkuchár v pekelnej kuchyni. Tú prácu mal veľmi rád, ale cítil, že by chcel v živote skúsiť niečo nové, niečo iné. A tak jedného dňa povedal svojmu šéfovi: „Drahý Lucifer! Ďakujem za všetko, čo ste ma v pekle naučili. Ale rozhodol som sa, že v Pekle končím.“ Poplakali si obaja na ramene a potom sa rozlúčili. Lucifer vedel, že nemôže dlhšie Kolofóna v službe držať, že tohto čerta čakajú ešte mnohé iné dobrodružstvá.
Čo však teraz bude Kolofón robiť? Myslel si, že na to príde veľmi rýchlo. Jeho sny a plány bol však veľmi nejasné. Nevedel sa ničoho poriadne chytiť. A tak len sedel v chalúpke a samozrejme jedol. Jeho žena Ježibabka už z toho bola nešťastná, ale tiež mu nevedela poradiť. Nemal ani náladu, aby sa hral so svojím synom Kolofónkom, ktorý už rezko behal okolo chalúpky a šplhal sa po okolitých stromoch. Kolofón iba sedel pri peci a utápal svoj smútok v jedení.
Zamieril priamo do komôrky a jedol od kraja, čo mu prišlo pod ruku. Vytiahol načatý téglik s kyslou smotanou, nasypal si do neho zemiakové čipsy a šup s tým do brucha. Zhltol štyri jogurty, štangľu salámy, vrece chrumiek a bochník syra. Jedol tak hltavo, že si ani nevšimol tieň za kuchynským okienkom.
Za súmraku sa k ich chalúpke priblížil muž na mulici. Jeho zviera našľapovalo nečujne v mäkkom machu. Muž mulicu priviazal k drevenej ohrade a spustil sa v dieravých čižmách na zem. Spod striešky dokrkvaného hnedého klobúka vykukli jeho unavené oči a premerali si chalúpku. Muž mal na sebe prehodené staré vyblednuté pončo, ktoré sa pohojdávalo vo vetre a pri páse mal povrazom priviazané dve veľké vrecia. Strniskom obrastenú tvár mál vráskavú, do bronzova opálenú a vetrom ošľahanú a namiesto jednej ruky mal mechanickú zberačku na odpad.
Jeho mechanická ruka sa samohybne zdvihla do vzduchu, zacvakala svojimi dvoma prstami a ukázala smerom na chalúpku. Muž sa na ňu tvrdo pozrel a s nevôľou prikročil bližšie k okienku. Sledoval čerta Kolofóna. Ten práve vylizoval konzervu s tuniakom a potom ju šmaril do odpadkové koša, kam predtým odhodil aj plastový téglik od smotany a jogurtov. Muž neveriacky krútil hlavou. Kolofón si nalial kečup so sklenenej fľaše priamo do papule a prázdnu fľašu tiež fľochol do odpadu.
„To nemôže byť pravda, Ruka,“ prihovoril sa svojej umelej končatine. „Toto má byť on? Veď ten drúk hádže všetok odpad do jedného koša!“
Ruka ale odpovedala ráznym zacvakaním svojich dvoch prstov a opäť ťahala muža k chalúpke. Presunul sa k pootvoreným dverám a mlčky stál na prahu. Kolofón si ho vôbec nevšimol. Vyťahoval si z krabice maslové keksíky, máčal si ich do tégliku s lekvárom a spokojne pri tom mľaskal. Hltal keksíky jeden za druhým a potom obrátil krabicu hore dnom a všetky si ich vysypal priamo do hrdla. Jazykom vylízal téglik od lekváru. Všetko zapil litrom mlieka priamo z fľaše. Prázdne obaly opäť šupol do koša.
Muž pri dverách neveriacky krútil hlavou a pozoroval, ako sa Kolofón prešuchtal ku svojej starej čižme. Zvalil sa do nej a ihneď zachrápal. Slnko sa skrylo celkom za kopce, zmizli dlhé tiene pňov a skál a v lese sa rozlievalo už len biele matné svetlo. Chalúpku osvetľoval len oheň z pece a pár sviečok na stole.
Muž rázne zabúchal svojou rukou o dvere. Kolofón sa strhol zo spánku a vyskočil na rovné nohy.
„Koho to sem čerti nesú!“ zabrblal a snažil sa zaostriť na hosťa. Muž ale vošiel bez opýtania dnu a zamieril do kuchyne.
„Kto to je? Tohoto som tu ešte nevidel. Haló pane, nie ste tu náhodou omylom?“ prihováral sa mu vľúdne čert.
Muž sa zastavil pri koši na odpad.
„Kiežby som tu bol omylom,“ prehovoril chrapľavým hlasom a ani sa na Kolofóna nepozrel. Strčil svoju mechanickú ruku do koša a začal sa v odpadkoch prehrabávať.
„To je nechutné,“ šomral si popod nos. „To je des. To nemôže byť pravda! Všetko v jednom koši, ešte tam nahádzal aj šupy zo zemiakov a kukurice.“
Muž vybral z koša za hrsť šupiek a strčil si ich do vrecka, odkiaľ vystrčila hlavu dážďovka a schuti sa do nich pustila. Kolofón ho so zdvihnutým obočím pozoroval, a opatrne urobil krok vzad. Nevedel, čo si má o tomto čudákovi myslieť.
„Asi ste mali namierené do kempu, však pane? To musíte ísť ešte kus ďalej a pri rieke zahnúť doľava. Určite vás ubytujú aj takto navečer.“
Snažil sa ho poslať z chalúpky preč. Muž sa však k nemu ostro otočil a venoval mu nevraživý pohľad.
„Trocha sa tu obzriem. Ukážte!“ napriahol svoju mechanickú ruku ku Kolofónovi a čert sa ani nestihol čudovať, už ho ruka zvierala. Zdvihla do výšky a muž si skúmavo Kolofóna zo všetkých strán obzeral.
„Čo si to dovoľujete? Okamžite ma dajte dole!“ márne kričal Kolofón.
Ruka sa zrazu otvorila a Kolofón zletel na podlahu ako hnilá hruška.
„Celý z dreva, presne ako hovorí proroctvo,“ zašomral si muž popod nos.
„Tak to si vyprosím, samozrejme že celý z dreva,“ odvrkol mu podráždene čert Kolofón. „Ručne rezaná, celodrevená marioneta, čert Kolofón!“
Muž pochybovačne krútil hlavou, preskakoval pohľadom z Kolofóna na odpadkový kôš.
„To nemôže byť pravda Ruka, toto nemôže byť on, sama si videla, že nahádzal všetko do jedného koša. Odchádzame!“
Strhol sa, vyrútil sa z chalúpky von, pončo za ním len tak vialo, a Kolofóna pri tom zhodil na zem.
„Čo je toto za móresy,“ hromžil Kolofón.
Muž sa však zasekol na prahu dverí. Práve jeho mechanická ruka ho zadržala a ťahala ho späť k čertovi. Chvíľu sa tam preťahovali a muž sa nakoniec Ruke podvolil. Stál tam skormútene, so zvesenou hlavou.
„Máš pravdu Ruka,“ šomral si ticho popod nos. „Som už starý a Consumencia sám nikdy neporazím. Ja som len, vieš, myslel, že to bude niekto iný. Ja tomu nemôžem uveriť, že tento drúk má byť vyvolený.“
Muž sa pomaly obrátil ku Kolofónovi. Podal mu ruku a zdvihol ho zo zeme. Teraz sa mu po prvýkrát pozrel priamo do očí.
„Vy pane, vy ste vyvolený!“
Kolofón na neho vyjavene vypleštil oči.
„Vyholený? Ja sa nedepilujem,“ odsekol mu čert.
„Nie vyholený, ale vyvolený. Ako hovorí proroctvo. Postava celá z dreva, z obnoviteľných zdrojov povstane bojovník, a on jediný dokáže poraziť Consumencia Consuminiho.“
Rozrečnil sa muž. Ale Kolofón už z neho začal mať strach, nenápadne cúval k piecke.
„Ježibabka! Ježibabka, poď sem prosím ťa!“
Netrvalo dlho a jeho žena sa tam zjavila aj s metlou v ruke.
„Čo sa deje, miláčik?“
„Ježibabka, potrebujem tvoju pomoc. Vbehol nám sem nejaký čudák. Pozri sa na neho. Najskôr sa prehrabával v odpadkoch a potom začal blúzniť niečo, že som nejaký vyvolený. Choď do kuchyne, akože ideš spraviť kávu a zavolaj na neho strážnika,“ prosil ju Kolofón.
„Daj pokoj! Ty by si hneď volal policajtov. Možno len potrebuje, aby sa mu niekto prihovoril. Počkaj tu,“ odbila ho Ježibabka.
„Haló, pane! Hej, vy! Ako sa voláte?“ prihovorila sa milo mužovi.
Muž si napravil pončo a klobúk a spravil k nej jeden krok.
„Teším ma, drahá pani. Moje meno je Waste, Zero Waste,“ odvetil muž s gráciou.
„Waste, Waste, Wasteovci. To mi niečo hovorí. Nebola vaša mamka z horného konca, tam čo stoja tie staré drevenice?“
„Nie, nie, nie,“ prerušil ju Zero Waste. „Drahá pani, ja pochádzam z veľkej diaľky, prišiel som až z Divokého Západu.“
„Z Divokého Západu?“ vymenili si Ježibabka a Kolofón začudované pohľady.
„Áno, prichádzam odtiaľ, kde slnko zapadá a som tu, aby som z vášho muža vytrénoval lovca plastov. On je totižto Vyvolený!“
Kolofón cúvol o krok späť a skryl sa za svoju ženu.
„Vidíš, ja som ti hovoril, že mu troška preskočilo,“ zašepkal jej do ucha. Obaja sledovali Zera Wasteho ako rázne šermuje svojimi rukami a niečo im vysvetľuje.
„Celý svet sa ženie do záhuby. Čoskoro už nebude cesty späť. Misky váh sa vychýlia a príde koniec. Ľudia sú zaslepení a ženú sa ustavične ďalej a ďalej. Tony odpadu, hory plastu, vraky strojov, záľaha stavebného odpadu. Mraky plastových fliaš čoskoro pokryjú celý svet. Ale váš muž tomu môže zabrániť,“ zabodol Zero horúčkovito svoju mechanickú ruku do Kolofónovej hrude.
Čert chytil Ježibabku pod pazuchu a dotiahol ju k peci.
„Utekaj pre pomoc,“ prosil ju zúfalo. Ježibabka však nedokázala od Zera odtrhnúť zrak.
Zrazu sa zvonku ozvalo kvičanie a hrozný rámus. Rozleteli sa dvere a do chalúpky vbehol Diviačik. Okolo krku mal obmotaný kusisko starého igelitu a metal sa na všetky strany, aby ho zo seba striasol. Narážal do stien a do nábytku, zhodil hrnce z políc a rozbil štós tanierov. Kolofón a Ježibabka k nemu priskočili.
„Diviačik, pokoj!“ chytil ho Kolofón za predné kopytá. Zviera sa zvalilo na zem a snažilo sa natiahnuť do rypáka vzduch. V tvári bolo celé červené.
„Dusí sa!“ vykríkla Ježibabka.
Obaja sa vrhli na kus plastu a chceli ho z Diviačikovho krku stiahnuť, ale nepohli s ním ani o chlp. Diviačik strácal silu, svetlo v očiach mu pohasínalo.
„Diviačik, dýchaj!“ kričal Kolofón a zo všetkých síl sa zaprel do plastu. Kúsok z neho odtrhol a spadol na zadok, ale Diviačika sa mu aj tak nepodarilo oslobodiť.
Ponad Kolofónovu hlavu sa nečakane natiahla mechanická ruka Zera Wasteho.
„Pustite ma k tomu,“ odsunul Ježibabku aj čerta preč a sklonil sa nad úbohé zviera. Šermoval ponad neho svojou mechanickou rukou, šikovne prasa obracal z jednej strany na druhú a o chvíľu z neho stiahol ten kus plastovej haraburdy. Prasa vyskočilo na nohy a zhlboka sa nadýchlo. Kolofón aj Ježibaba k nemu priskočili a radostne ho objali.
„Ďakujeme vám pán Waste, zachránili ste ho v poslednej chvíli,“ prehovorila Ježibabka.
„Obrovská vďaka, kroch-kroch, milý pane!“ rieklo dojaté prasa. „Do smrti vám budem nosiť bukvice, žalude a gaštany.“
Kolofón sa zmätene pozeral na Zerovu mechanickú ruku.
„Ďakujeme vám, pán Waste!“ vyjachtal.
„To nestojí za reč,“ mávol Zero rukou a napravil si klobúk. „Robím to celý život. Križujem krajinu a vymotávam zver uviaznutú v odpade, čo zanechali ľudia v lese. A keby ste videli koľko slamiek už som vytiahol korytnačkám z nosohltanu. Za to všetko môže on, zlý magnát Consumencio Consumini. Jeho fabriky chrlia denne tony plastového odpadu a zakrývajú ním celú zem.“
„Consumencio Consumini?“ prerušila ho Ježibabka nesmelo. „To bol nejaký taliansky spevák?“
„Kdeže madam. Žiadny spevák. Odporná, z odpadu stvorená obluda. Bytosť zvrhlá a nechutná, ktorej cieľom je zničiť všetky stromy, rieky, prosto všetky prirodzené biotopy a namiesto nich postaviť svoje ozrutné jedovato lesklé mestá plné toxickej umeliny. Namiesto kopcov všade vŕši plastové pyramídy. Denne jeho fabriky vyvrhnú na svet tony a tony plastových vreciek, igelitiek a pukacej fólie. Oživené mikroténové vrecká v jeho službách brázdia celý svet, sú to jeho nohsledi, agenti jeho plastovej ríše. Consumencio je závislý na plaste. Keď nepočuje šuchot igelitu, prepadá ho úzkosť a čo je horšie, chce touto svojou vášňou nakaziť celý svet. Každým dňom sa viac a viac detí stáva závislých na jednorázových plastových hračkách, ktoré po chvíli hrania odhodia na hromadu umelých harabúrd. A vtedy sa Consumencio trasie od radosti spolu so svojím najvernejším sluhom Slamkožrútom. To je tá najhnusnejšia potvora, aká kedy lietala po zemi. Slamkožrút sa zrodil z obrovského plastového ostrova v mori, nasal do seba všetok jedovatý odpad a vo svojich slamkových zuboch pre potešenie Consumencia trhá a ničí hračky z dreva a plste. Lebo nie je nič, čo by ho dráždilo viac, ako práve obnoviteľné zdroje. Nenávidí všetko drevené, všetko čo pochádza z prírody a preto chce raz a navždy všetky stromy zničiť a namiesto nich vztýčiť svoje plastové parky.“
Všetci traja pozorne počúvali Zerove rozprávanie a od strachu im naskočila husia koža.
„To už stačí,“ oslovila ho Ježibabka. „To je skutočne hrozné, čo sa deje vo svete.“
„Presne tak, madam, ale nič nie je stratené. Ak sa ľudia vzoprú, tak môžu ešte svet pred plastovým odpadom zachrániť. A pomôže im k tomu Vyvolený!“
Zerova mechanická ruka opäť zamierila na Kolofóna.
„Ale dajte mi už pokoj!“ frflal čert.
„Musím z teba vytrénovať lovca plastov, ty si posledná nádej pre celý svet,“ prehovoril k nemu Zero obradne.
„Lovca plastov? Však je skoro polnoc. Ja som už spal. Pekné rozprávočky pán Waste, ale určite keď pôjdete ďalej, tak nájdete nejakú ďalšiu drevenú postavičku. Dobrú noc!“ skočil Kolofón späť do svojej čižmy a prikryl sa až po rohy.
Zero Waste však mechanickou rukou z neho prikrývku stiahol.
„Ruka sa nikdy nemýli. To ona ma sem priviedla ako čarovná virguľa. Osudu sa nemožno vzoprieť.“
Kolofón hľadal pohľadom oporu u svojej ženy a u Diviačika, ale oni na neho len nemo hľadeli.
„Ja nikam nejdem. Dajte mi svätý pokoj. Ja chcem spať!“ zakričal Kolofón a vytrhol Zerovi deku z ruky.
„Nuž dobre teda, výcvik na lovca plastov začne zajtra ráno na úsvite,“ povedal Zero spokojne.
„Keď chcete pán Waste, môžete si na noc ľahnúť v kuchyni na lavicu, prinesiem vám nejaké vankúše,“ ponúkla sa mu Ježibabka.
„Ďakujem madam, ja spávam zásadne holý pod nebom. Pardón, teda pod holým nebom,“ usmial sa Zero.
Ježibabka sa tiež usmiala a začervenala sa. Zero Waste sa jej pozdával. Takého vetrom ošľahaného, slnkom opáleného dobrodruha dávno k nim do údolia nezavialo.
„Kde by som si mohol natiahnuť svoju húpaciu sieť?“
„Nech sa páči, v záhrade sú staré jablone, poslúžte si,“ ukázala mu Ježibabka cez okienko dva stromy pri plote. „A ráno príďte do kuchyne na raňajky, urobím vám kávu a vajíčka.“
„Ďakujem madam! Bolo mi potešením. Dobrú noc!“ zdvihol Zero na pozdrav svoj klobúk a odobral sa do záhrady.
Ježibabka dozametala podlahu a oprela metlu do kúta. Obliekla sa do nočnej košele a ľahla si ku Kolofónovi do čižmy.
„Ďakujem madam!“ napodobnil Kolofón Zera Wasteho.
„Ten má výchovu. A chcel si na neho volať strážnika. Niekedy stačí, keď venuješ človeku milé slovo. A videl si, ako šikovne zachránil Diviačika.“
„Tebe sa to hovorí. Do teba stále nepichal tou svojou mechanickou rukou. Ja že mám byť nejaký vyvolený? Dúfam, že sa ten cudzinec do rána stratí.“
„Ale Kolofón! Čo stále frfleš. Mal by si to s ním skúsiť.“
Kolofón sa prudko posadil a otočil sa k Ježibabke.
„Čo? To myslíš vážne?“
„Áno. Je to sympaťák. Nič za to nedáš. Mal by si sa mu nechať vytrénovať na toho lovca plastov. Prinajmenšom sa aspoň rekvalifikuješ a zamestnajú ťa možno u smetiarov. Už sa ti to pýta ako soľ, aby si šiel zase do práce,“ schladila ho jeho žena.
Kolofón už radšej nepovedal nič, zaľahol späť do čižmy, natiahol si prikrývku na hlavu a chcel rýchlo zaspať. Dúfal, že toto všetko, čo sa odohralo dnes večer v ich chalúpke, bol len zlý sen, a že sa zajtra ráno zobudí do svojho starého obyčajného života.
Ak sa vám prvá kapitola páčila a chceli by ste čítať celú knihu, určite podporte prosím jej vznik do konca júla 2022 v mojej kampani na donio.sk !
