Poznáte čerta Kolofóna? Stále to bol ten istý čert, na hlave mal svoje dva rohy, asi také, ako má cap alebo baran, namiesto jednej nohy mu rástlo kopyto a nad zadkom mu rástol chvostisko. Napriek tomu to už nebol ten najlenivejší čert v celom pekle ako za starých čias. Kolofón sa odvtedy vypracoval na veľmi usilovného a užitočného čerta, na šéfkuchára celej pekelnej kuchyne. Čo bolo však najväčšou novinkou? Po svadbe sa so svojou ženou Ježibabkou nasťahoval do jej chalúpky hore na zemi, netrvalo dlho a na svet prišiel ich malý synček Kolofónko!
Bolo to rozkošné malé čertíča. Medzi vláskami jemnými ako páperie sa mu predierali dva malé rožteky a spod košele vykukoval malý čierny chvostík. Kolofón aj Ježibabka mali zo synčeka preveľkú radosť. Od rána do večera ho vykrmovali, dávali mu najmä veľa zeleninky a ovocia, aby bol Kolofónko zdravý a rýchlo rástol. Avšak Čert Kolofón ako hlavný pekelný šéfkuchár a Ježibabka ako skúsená kuchárka vedeli zvrtnúť aj rôzne lahôdky ako lievance, palacinky či makové šúľance a samozrejme piekli pre Kolofónka aj koláče a buchty.
A za buchtami sa on išiel zadrhnúť. Keď započul slovo buchty, tak hneď trielil do kuchyne, vyliezol na svoj štokrlík a sypal múky na váhy. Pomáhal tatkovi miesiť cesto, vykrajovať ho a potom doň spolu balili mak, tvaroh, či slivkový lekvár, čo Ježibabka na jeseň navarila.
„Buchty, buchty, buchty!“ prenikali z kuchyne výkriky malého Kolofónka hneď ako dojedol tanier zeleninovej polievky. Kolofón si práve sadol k počítaču, aby sa pustil do práce. Ako veľa iných tatkov a mamiek, aj on musel teraz pracovať z domu, pretože svet zachvátil zlovoľný Čarodejník. Všetci sa ho báli, lebo tento ľstivý mág z ďalekých krajín bezhlavo ničil všetko živé, čo mu prišlo pod ruky. A tak ľuďom nezostávalo nič iné, len sa uchýliť do svojich príbytkov a vyčkávať na zázrak, spásu, či nebodaj hrdinu, ktorý by túto katastrofu zažehnal.
„Buchty, buchty, buchty! Chcem dezert!“ neprestával dobiedzať Kolofónko. Tatko ho objal a posadil si ho na kolená.
„Anjelik môj, nemôžeš skákať ockovi po hlave. Ja musím pracovať. Choď za mamkou do kuchyne, dnes ti buchty upečie ona.“
Kolofónko vzdorovito zaryl kopýtkom do podlahy a s nevôľou odpochodoval do kuchyne.
„Začína mi tá práca z domu liezť hore krkom. Zo začiatku som bol nadšený. Veď čo je lepšie, ako pracovať z pohodlia mojej starej vyhriatej čižmy? Teraz by som však bežal do práce, len tak by sa mi prášilo za kopytom,“ frflal Kolofón. „Už sa to tu nedá vydržať! Niežeby som svoju ženu nemal rád, a čo je lepšie, ako si celý deň stavať hrady z kociek so svojím synom? Lenže ako mám riadiť pekelnú kuchyňu cez počítač? Keď nie som v Pekle, čerti ma poriadne nepočúvajú a nemôžem ani ochutnať a dochutiť, čo navarili,“ uvažoval Kolofón a bol z toho všetkého taký nešťastný, že pri počítači zaspal.
Nestihol si však ani poriadne zdriemnuť a do izby vletela Ježibabka s metlou v ruke a pustila sa hlučne do zametania všetkých kútov.
„Nemal si náhodou pracovať?“ osopila sa na svojho muža.
Kolofón pretočil očami a zaboril hlavu hlboko do vankúša.
„Ani na sekundu si nemôžem dať šlofíka? Vieš, aké to je náročné, riadiť varenie pre celé Peklo cez počítač?“
Ježibabka tuho zovrela rúčku metly a začala ňou naháňať smeti po podlahe.
„A ja si mám dať kedy šlofíka? Už dva týždne som bez jogy, a keď si chcem dať videohovor s mojou psychologičkou, tak mi povieš, že musíš ešte niečo robiť na počítači.“
Kolofón sa posadil vo svojej čižme a otvoril si počítač.
„Keď som bol obyčajný umývač riadu, tak som mal veget. Umyl som si hrnce a šlus! Ale teraz – vymýšľaj každý deň nové jedlá, zháňaj potraviny a udržuj morálku medzi čertami!“ ponosoval sa Kolofón svojej žene. „A prosím ťa, nemôžeš Kolofónkovi zamiesiť na buchty? Lebo ak ešte raz začne kričať, že chce buchty, tak mi asi praskne hlava.“
Ježibabka zamietla smeti na lopatku a otočila sa k svojmu mužovi.
„Ja by som mu aj upiekla, ale nemám droždie.“
„Nemáme droždie? Veď si bola ráno na nákupe!“
Ježibabka sa uprene pozrela na Kolofóna: „Droždie je vypredané!“
„Vypredané? Neblúzni! Nevieš, kde býva droždie? Tam, medzi mliekom a vajcami. A keď nemali v jednom obchode, tak si mala skúsiť vedľa,“ rozhadzoval Kolofón rukami.
„Vieš čo? Keď si taký múdry, tak prečo nejdeš to droždie kúpiť sám?“
Kolofónovi zamrzol úsmev ale potom hrdo zdvihol bradu.
„Pche! Žiaden problém. Donesiem ti droždia plnú náruč! Iste budú mať aj vo večierke,“ machroval. „Ešte sa na chvíľu vystriem a skočím tam.“
Kolofón zívol a ľahol si späť do čižmy.
„Nemohla by si ma, prosím ťa, troška pomasírovať medzi lopatkami? Nejako mi tam stuhli svaly. To mám z toho, že musím stále hľadieť do toho prekliateho počítača.“
Kolofón sa obrátil na brucho. Ježibabka na neho neveriacky pozerala.
„Ja ti dám masáž, až si ti pred očami zaiskrí!“ vykríkla a metlou ho čapla medzi lopatky, až Kolofón vyskočil pod plafón.
Masírovala ho tou metlou, až z nej štetiny lietali.
„Jaj! Auuuu! Už stačí! Dosť! Zľutuj sa, ženička moja! Ajajajajajááááj!“
Kolofón vybehol do komôrky, schmatol košík a trielil z chalúpky von.
„Na niečo si zabudol!“ zrúkla na neho Ježibabka.
Kolofón k nej poslušne pricupital. Ježibabka nastavila tvár a on jej dal láskyplný bozk.
„Nikde sa neflákaj a keď natrafíš na to droždie, tak zober aspoň tri kocky, nech máme do zásoby,“ vysvetlila mu Ježibabka.
Keď sa za Kolofónom zabuchli dvere, Ježibabka odložila metlu: „Konečne čistý vzduch.“ Zapálila si vonnú sviečku a na počítači si pustila video s jogou. Ale nestihla si poriadne precvičiť ani jeden cvik, keď sa z kuchyne ozval prenikavý detský výkrik: „Buchty, buchty, buchty! Ja chcem buchty!“
Ak sa vám prvá kapitola páčila a chceli by ste čítať celú knihu, určite podporte prosím jej vznik do konca júla 2022 v mojej kampani na donio.sk !
