by

Tri kocky droždia

Na začiatku tohto roka asi nikto netušil, čo nás čaká, ak nerátame bláznivých ujkov, čo vylepujú po stĺpoch správy o blížiacej sa apokalypse. Ja ako človek, ktorý aktuálne polovicu svojho času venuje písaniu kníh a polovicu hraniu divadla, som si predstavoval, že to bude ďalší rok ako každý iný, snáď sa mi podarí dokončiť aspoň jednu knihu, priebežne budem pracovať na ďalších písacích projektoch a pomedzi to bude hrať svoje hry krížom krážom po Slovensku.

Už dlhšie som však uvažoval, že by bolo načase spraviť novú hru. Od vzniku Čerta Kolofóna už je to 5 rokov, stále sa síce hrá a ja ho hrám rád, je to taký môj pilot, ktorý každým hraním viac a viac vybrusujem. Hrám ešte Diviačika a Zlaté prasa, ale prvá vec je len spin-off Kolofóna a Zlaté prasa sa dá hrať iba na Vianoce. Takže moje nutkanie nacvičiť novú hru nebolo až také neopodstatnené.

Nevedel som sa však k tomu dokopať. Urobiť dvojku Kolofóna? A bude slabá ako všetky dvojky. Načo to siliť? Urobiť niečo úplne iné, mimo Kolofónovské univerzum? Niečo ňuňuňu, farebné a feel-good, aby ma objednalo viac promotérov? To ma nelákalo a radšej som ďalej ponúkal svoje staré hry.

A potom prišla pandémia. Ešte začiatkom februára sme boli na rodinnom výlete v Prahe a v Kutnej Hore na výstave inšpirovanej Trnkovou knihou Zahrada. Ktorú tu v zátvorke odporúčam, je to nadčasová detská klasika, magická ilustrovaná kniha (aj seriál) o piatich chlapcoch, ktorí objavia zarastenú záhradu a v nej množstvo bizarných postavičiek, škodoradostného kocúra, či sčítanú veľrybu Abyrlev. Už vtedy sme radšej chodili po Prahe pešo ako električkou. Keď sme prišli domov naplno to vypuklo.

Pre mňa mala vypuknutie koronakrízy a spustenie lockdownu na Slovensku úplne najhoršie načasovanie. Presne deň po ohlásení uzatvorenia krajiny, vyšla prvá pozitívna recenzia na moju knihu Veľký román v celoslovenskom mienkotvornom médiu. Niečo, čo môže knihe začínajúceho autora dosť pomôcť. Jej čítanosť bola však hlboko pod priemerom. V momente, keď sa ľudia hrnuli do supermarketov utrhnúť si vrecko ryže a balík cestovín, a keď všetci skrólovali na telefóne posadnutí hľadaním katastrofických správ a scenárov ako bude vyzerať pandemický koniec sveta, nikoho nezaujímali knižné recenzie. A predaj románu klesol z mesiaca na mesiac o päťdesiat percent a potom ešte hlbšie. Nejdem však fňukať, nebol som ani zďaleka ten najviac poškodený.

Potom nasledovali dva mesiace depresie. Paralýza. Neschopnosť robiť čokoľvek iné okrem dennej rutiny zameranej na prežitie, starostlivosť o dieťa. Raz za dva týždne nákup, po ktorom som sa domov vrátil šedivý od stresu. A popritom sa človek modlí, aby to skončilo skôr než sa vám minú posledné úspory na účte.

A vtedy prišla ponuka od Tomáša Bořutu z Považskobystrického kultúrneho centra Cooltajner. Že veď ja som také umelecké ADHD, čo keby som pre nich vyrobil predstavenie o koronakríze, zo všetkými komickými aj dramatickými situáciami, skrytým politickým komentárom a morálnym ponaučením pre deti, ako treba byť solidárny a dezinfikovať si ruky. Chvíľu som váhal, ale potom som si uvedomil, že nezobrať túto ponuku, by bol posledný klinec do rakvy mojej umeleckej existencie.

Pustil som do toho, naša obývačka sa premenila na dielňu. Na raňajky, obed a večeru som vždy zhrnul zo stola hobliny, ústrižky látok a náradie, najedli sme sa a pracovalo so ďalej. Najskôr som mal strach, že v byte s trojročným dieťaťom to bude nemožné. Ale vyšlo to, väčšinu času si Kornel išiel svoje, zliepal si páskou kúsky kartónu a potreboval menej pozornosti, ako keby sme nerobili nič.

Tvorivý rauš som zúžitkoval na realizáciu nápadov, nad ktorými som dlhšie dumal. Jednak som si spravil svoju prvú scarf-puppet, v preklade niečo ako handrová bábka, čo vymyslel kedysi dávno nemecký bábkar Albrech Roser. Je to veľmi rýchlo urobiteľná bábka so štvorca látky, dlhšie mi trvalo spraviť iba hlavičku, ktorú som musel kašírovať. Robiť premakané drevené marionety v časovom sklze je nemysliteľné, tie sa robia dlhé mesiace, a ja som mal čas do premiéry sotva tri týždne. Z handrovej bábky sa stal záporák rodiacej sa hry – zlý černokňažník Koroňák.

Druhá nová bábky, ktorú som spravil, bola pozitívna postava, ktorú som síce spravil zhora vedenú nitkami ako klasickú marionetu, ale dizjanovo som ju urobil skôr po vzore amerických muppetov, na ktorých som okrem iného v deväťdesiatych rokoch vyrastal. Je tu ešte niekto, kto si fičal na detskéj relácii Sezam, otvor sa? Keď som chcel napodobniť tie chlpaté bábky, musel som zamieriť do galantérky a tam následoval radostný nákup „furry“ látok. Tety predavačky troška dvíhali obočie, keď videli ako som si odnášal zlatú dlhovlasú textíliu. Z nej som urobil novej bábke krásnu hrivu. Koho bábka predstavuje, nebudem písať, pretože to by bol veľký spoiler, a predpokladám, že mnohí hru ešte uvidíte, tak vám nechcem kaziť prekvapenie.

Zvyšné bábky som dokompletizoval z rozrobených drevených marionet a jednu – malého čertíka Kolofóna juniora som sa rozhodol predsalen vystrúhať z dreva. Posledné noci pred predstavením ju ešte brúsim, aby sedeli všetky spoje a dobre sa hýbala, a došívam jej kostým. V hre je hlavným hrdinom opäť Kolofón a po jeho boku nechýba ani obľúbený druh Diviačik.

Druhý veľký problém bol scenár. To je tak vždy. Na začiatku každého nové scenára, knihy, hry je autor zúfalý, leží na gauči, tlčie sa po hlave a vykrikuje, že je úbohý pisálek, egomaniacky netalentovaný grafoman a že to nikdy nenapíše. Takto to trvá dva-tri týždne a potom inšpirácia určite príde. Vedel som, že hra musí mať pôdorys hrdinského monomýtu, pozrel som si ešte na vybudenie milovanú Kung-fu Pandu, prešiel moje scenáristické biblie a napísal som to. Teraz si nepredstavujte komplet scenár so všetkými dialógmi a technickými poznámkami, kto kde stojí a čo kedy hovorí. Pri bábkovom divadle vždy tvorím len základnú dejovú líniu, čo je podľa mňa to najdôležitejšie, dialógy nechávam na hercov. Tie sa nacvičia pred predstavením a potom sa každým ďalším hraním budú obrusovať.

A sme pri hercoch. Vedel som, že novú hru už nezahrám sám. Svoje staré hry napriek veľkému množstvu bábok viem ako tak obslúžiť sám, ale tu som chcel druhého herca kolegu, ktorý by to posunul celé vyššie. Už dlhšie som mal zálusk na spoluprácu s jedným bábkohercom. Lukáša Tandaru poznám ešte z čias slávnej žilinskej improligy, kde sme spolu zápolili, potom som videl aké robí svoje autorské bábkarské hry, no a vedel som tiež, že je aktuálne hercom v bratislavskom bábkači, a že je zrejme zasekaný a určite nebude mať čas na žiadnu spoluprácu. Aj tak som to skúsil. A bolo to tak. Lukáš napriek tomu, že bola koronakríza a v divadle sa nehralo, mal dosť rozrobených projektov na to, aby si bral ďalší. Ešte sme dali jeden telefonát a presvedčil som ho. Dáme si skúšku pred predstavením a tam uvidíme, či to zafunguje a rozhodneme sa.

Skúšali sme jeden deň. Stretli sme sa priamo v malej bábkarskej sále starého odborárskeho kulturáku v Považskej Bystrici, kde Cooltajner pôsobí. Chátranie tejto šialenej divadelnej stavby s troma sálami a točňou ako z národného je na samostatný blog. Tomáš nás púšťa do sály a začíname skúšať. Prichádza aj náš hudobník Rado Hrbek s gitarou a tam to za jeden deň dáme celé dokopy. Vymyslíme scénu so starých paravánov, ukotvenie tieňohry, hudobné motívy, ruchy a ja ešte poškodím kulisy pri inštalácii, takže ich ešte narýchlo farbami prekresľujem. Po tomto dni mám super pocit, toto som chcel, byť na pódiu s profi hercom, ktorí prináša nové nápady, je motivovaný a robí to s nasadením.

V deň premiéry sme si dali ešte jednu skúšku. Ešte som dorábal bábky Gumenú rukavicu, Čistiacu servítku, Dezinfekčný ostrekovač a Alpu francovku. Posledné trampoty má Tomáš, ktorý nám pomáhal s celou produkciou, keď inštaluje techniku na livestream. Je 20. mája, deň kedy náš nový pán premiér ohlasuje triumfálne víťazstvo nad prvou vlnou korony. Tomáš to tak trochu predpokladal a preto na tento dátum dal aj naše predstavenie.

Po predstavení si hovorím, že okej. Dali sme to. Beriem to pragmaticky. Bola to príležitosť, ja som ju chytil. Máme nové predstavenie. Keby neprišla korona, tak by prišlo zrejme niečo iné, čo by ma domotivovalo, spraviť ju. Každopádne môj subjektívny pocit je, že Tri kocky droždia sú po piatich rokoch tá dvojka Čerta Kolofóna, po ktorej bol dopyt. A veľmi sa už teším, keď koronakríza definitívne skončí a budeme ju môcť hrať už len ako spomienku na jedno dramatické obdobie a pred plným publikom.

Fotografie v tomto blogu sú od Tomáša Kušu a Jakuba Julényho z hrania v kultúrnom priestore A4 v Bratislave.

Write a Comment

Comment